"Ty potetovaný paškvil!" alebo predsudky naše každodenné

Autor: Veronika Mináriková | 6.5.2016 o 14:21 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  560x

Ste potetovaný človek. Je 21.storočie. Napriek tomu ste zarážajúco často považovaný za kriminálnika, dieťa pekla alebo niečo tomu veľmi podobné.

Je to normálne? No, podľa niektorých ľudí nad tým ani nemáte právo premýšľať, pretože VY NIE STE normálny. Ach, tieto sladké predsudky. Nie je to o ničom inom. Niekto je niečím iný, vymyká sa z bežných radov a - už je to tu. Škatuľkovanie, híkanie, krútenie hlavou. Áno, predsudky sú tu s nami od prvého kriticky mysliaceho stvorenia a sú takou prirodzenou súčasťou ľudí ako schopnosť ničiť všetko krásne. Či ako chlpy v nose. Ja to všetko chápem. Čo mi ale nejde do hlavy je drzosť a arogancia ľudí, ktorí majú tieto predsudky zakorenené v mozgu. Alebo používajú na myslenie úplne iný orgán. 

 

            Nedávno som započula myšlienky istých „štamgastov“, hulákajúcich pri pozeraní futbalu. Boli nesmierne filozofické a pojednávali o kvalite ľudskej existencie. „Ten fusbalista môže byť akýkoľvek dobrý, ale jak je potetovaný, je to idiot.“ Alebo: „To nie je normálny človek.“ Zmienka o tom, že vyzerá ako basista, samozrejme, nemohla chýbať. Nakoniec bola táto rozprava dramaticky ukončená definitívnym „TO JE CHOROBA.“ Áno, lebo mať v sebe dve promile o piatej poobede je úplne v norme, ale veď každý máme svoje.

 

            Pri predsudkoch a odsúdeniach to však nekončí. Tie sú výborne odignorovateľné a väčšinou sa dá na nich skvele zabaviť, existuje však ešte niečo oveľa horšie. A to otázky. Príšerne obohraté otázky a hodnotenia. Väčšina ľudí má totižto neustálu potrebu vyjadrovať sa k vašim tetovaniam (pokiaľ sa vás, naopak, neboja – čo je určite príjemnejší prípad). Hneď, ako si tetovanie všimnú, už to ide. Lavína magicky otravných otázok, pri ktorých na vás pýtajúci sa vyvaľuje buľvy a vy máte pocit, že o chvíľu vytiahne spod svetra lampu a posvieti vám do sietnice. Čo je na tom celom najkrajšie? Predsa to, že toto stvorenie sa ani nezamyslí, či vás jeho názor trápi. Pravda je krutá. NETRÁPI. Ruku na srdce, je oveľa príjemnejšie, keď sa niekto s vami nebaví, pretože ste potetovaný a on to moc moc moc odsudzuje. Všetko je príjemnejšie ako nasledujúce vety, pri ktorých vidíte zhmotňovať sa slovné spojenie „otravný ako ploštica“.

 

            Číslo jeden: „A čo keď budeš starý? Vieš si predstaviť, ako to bude vyzerať?“ No. Takto. Väčšinou si neviem predstaviť ani to, čo si dám na večeru, nieto ešte obdobie dôchodku. A najmä – keď budem stará, budem stará. Vráskavá, zosušená, a to všetko. Škaredé to bude tak či tak. Aj bez tetovania, aj s ním a bude mi to jedno. A možné je aj to, že sa niečoho ako staroba nedožijem. To je život a osud a šťastena. Takže áno, táto otázka je vážne poriadne tupá.

 

            No.2: „Toto budeš ĽUTOVAŤ. (!!!!!!!!!!!!!!!!)“ Ou. Ortieľ vyrieknutý. Oči otvorené. Čas na plač. Bohužiaľ, škoda, že tento →argument← stráca na hodnote, ak ho z úst vypustia nasledovné skupiny ľudí. Prvú tvoria vševediaci, tretie oko vlastniaci jedinci, ktorí žiadne tetovanie nemajú, ale presne vedia, aké by to bolo, keby ho mali. Fu. Klobúky a čapice dole pred ich osvietenosťou. Druhú grupku tvoria tí, čo tetovanie majú, ale dali si ho vytetovať vo veľmi mladom a veľmi ovplyvniteľnom veku či v časoch, kedy fičali čínske znaky (a iné škaredé veci). Alebo sa dali „pokresliť“ podivnému kvázi rapperovi, ktorému chýbali tak dva prsty a akýkoľvek talent. A ešte tu máme možnosť, že sa rozhodli pre tetovanie iba preto, lebo je to jednoducho v móde a v Maniačkach mali tetovanie už tri baby. V týchto prípadoch to všetko ľutovanie chápem. Aj ja by som si s nimi poplakala, keby to nebolo také vtipné.

 

            Do tretice všetko najhoršie: „A čo to znamená? No čo?! Ale fakt, povedz.“ Vážne si nikto neuvedomuje, na akú osobnú vec sa môže pýtať? Fakt si to začínam myslieť. Ak vám na túto otázku niekto chce odpovedať a nepošle vás do kríka, OK. Ak však počujete niečo ako „tak to ti fakt nepoviem“, vážne nie je na mieste viesť monológ typu: „Prečo? Veď čo je na tom. No tak. Povedz to aspoň mne, ja mám čas. Ále, veď čo si jak.“ Znechutený výraz na tvári, plamene z nozdier, tomuto typu ľudí všetko unikne. Ak k nim patríte, gratulujem. A zmeňte sa.

 

            Ako bonusy k trojici tých najveselších otázok a konštatovaní sem-tam pribudnú aj nasledujúce vetičky, lebo veď prečo nie.

„Čo na to rodičia?“ Joj, odvrhli ma. Ale vážne, čo je to za otázku? Najmä, ak sa rozprávate s dospelým človekom s vlastným názorom a jeho rodičov ani nepoznáte.

„A koľko to stálo?“ Celý majetok a jednu obličku.

„Bolelo to?“ Ak si predstavíte, že ide o proces, kedy sa pod kožu zabodáva ihla, odpoveď je jasná. Ale ak to nestačí – každý sme iný. Niekto plače, niekto sa mračí a niekto jednoducho NIČ. A hej, tam kde je kosť, tam to bolí najviac. Toť celé tajomstvo, už všetko viete, amen.

 

 

Pravdepodobne by sa hodilo niekoľko teplých slov na záver. Tak teda. Nerobte zo seba zakonzervovaných či otravných. A uvedomte si, ak má niekto tetovanie, je to jeho vec. Alebo neuvedomte. Na vašom názore aj tak nezáleží.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?